Keď sa malý Ernesto 9. februára roku 1932 v talianskom Cambiagu narodil, nikto asi nepochyboval o tom, že sa jeho život bude uberať v otcových šľapajach. Rodina sa vtedy živila poľnohospodárstvom, a tak aj malý Colnago v chvíli, keď zosilnel natoľko, aby mohol pracovať, naskočil do procesu a rodičom pomáhal. Túžba po technike ho však už v útlom detstve ťahala do dielne, aj keď najprv na rodinnom hospodárstve, kde sa opravovali poľnohospodárske stroje a náradie. Prvé skúsenosti s kovom tak získal tu, a mnohokrát za to musel dospelým robotníkom platiť múkou, aby ho nechali rozpáliť vo výhni kov a ten následne spracovať podľa potreby.
V trinástich trochu zaviedol pri nábore pracovných síl do továrne na bicykle Gloria - minimálny vek pre možnosť zamestnania detí vtedy totiž bol 14 rokov. Dostal sa do zváračky s úlohou pripravovať rúrky na stavbu bicyklov. Súčasne sa začal venovať aj pretekania. Jeho kariéra, kde podľa svojich slov dokázal zvíťaziť aj na prvom vlastnom navrhnutom ráme, netrvala tak dlho, ako by si Ernesto predstavoval. Po páde na preteku Miláno-Busseto, kde si v roku 1951 vážne poranil ruku, sa jeho aktivita začína uberať trochu iným smerom.
Už za rok otvára svoj prvý obchod s bicyklami, aby sa vďaka píli a potrebe väčších priestorov následne sťahoval v roku 1954 do väčšieho. A práve tu necháva vzniknúť prvým rámom pod vlastným menom. Táto práca ale bola len jednou z jeho vášní, tou druhou boli preteky. Súčasne sa tak venoval klasickému „mechanikovi“, najprv ako zástupca hlavného mechanika Faliera Masiho v tíme Nivea, aby potom nastúpil ako šéf tímu mechanikov u Molteni. Ak čítate, koľko budúcich slávnych staviteľov sa mohlo od Colnaga učiť, za všetkých Gianni Motta alebo Eddy Merckx, zistíte, že veľká časť cestnej „klasiky“ nesie jeho DNA.
Prvé veľké víťazstvo na ráme Colnago dosiahol v roku 1957 Gastone Nencini, keď ovládol taliansky klenot Giro d‘Italia. Z ďalších potom môžeme hneď o tri roky neskôr spomenúť olympijské zlato z Ríma v podaní Luigiho Arientiho. Okolo roku 1970 mení značka svoje pôvodné logo s vyobrazením dravca držiaceho šíp na súčasnú siluetu trojlístka s podkladom olympijských farieb. Samostatnou kapitolou je spolupráca Colnaga s už spomínaným Eddy Merckxom, ktorá posunula obidvoch mužov a vlastne aj celý svet cestnej cyklistiky o poriadny kus dopredu, najmä v ohľade geometrií a samozrejme aj variácií na tému aerodynamika. Veď Merckxov rekord v hodinovke na dráhe na špeciále Colnago vydržal celých 28 rokov.
Colnago však nebol průkopníkom len vo spracovaní ocele, aj keď jeho rámy Master a Arabesque sa predávajú dodnes, ale aj ako jeden z prvých začal v osemdesiatych rokoch koketovať s ďalšími materiálmi, ako je hliník a titán. V tomto období vzniká asi najzaujímavejšia konštrukcia Bititan s dvomi súbežnými spodnými titánovými rúrkami. Opomenúť ale nesmieme ani karbón, veď prvý prototyp CX Pista, teda dráhový špeciál, predstavil Ernesto v roku 1981 na výstave v Miláne. Tu však doplňme, že na práci s karbónom nebol vždy sám, tento materiál si priamo volal o dokonalého odborníka. A tak vznikli rámy, na ktorých sa nepodieľal nikto menší než ďalšia talianska ikona Ferrari. Okrem monocoque stavieb preslávil Colnago aj špecifickú konštrukciu karbónových rámov stavaných do spojok - nezabudnuteľné modely k jubilejným rokom fungovania značky ako C50, C60 a C64. Až posledný z jubileí, model C68, opäť vsadil na monocoque konštrukciu.
Exkluzivitu značky ale prezentuje ešte jedna dôležitá vec, a to že na jej fungovanie až do roku 2020, teda do svojich 88 rokov, dohliadal sám zakladateľ. Až pred nedávnom sa stala majoritným vlastníkom skupina Chimera Investments. V rovnakom roku potom Colnago získalo aj posledný skalp, ktorý mu chýbal, a to víťazstvo na Tour de France (Tadej Pogačar). Predchádzajúce víťazstvá Eddyho Mercxe boli totiž síce tiež dosiahnuté na strojoch z Ernestových dielní, ale s inými logami.
Zdroj: Eda Pinkava ivelo.cz
